Nad obzorom…

Pred niekoľkými dňami preletela svetom správa o možnom hroziacom nebezpečenstve zo stretu Zeme s pomerne veľkým asteroidom 1950 DA. Tento by sa mal priblížiť k Zemi koncom 29 storočia a z pohľadu astronómie pomerne dosť blízko trajektórie Zeme.

Vedci vypočítali pravdepodobnosť stretu tohoto asteroidu so Zemou v pomere 1:4000. Takéto vyhlásenie iniciovali vedeckí pracovníci NASA a na prvý pohľad sa zdá, že celkom odôvodnene, pretože prelet takto veľkého telesa v tesnej blízkosti Zeme by mohol mať katastrofálne následky. Je to však naozaj tak?

Objaviteľom tohoto pomerne veľkého asteroidu je známy americký astronóm Carl A. Wirtanen. Objavil ho v roku 1950, pričom v krátkom časovom období, v rozpätí cca 2,5 roka, objavil ďalších sedem asteroidov pomocou takmer metrového teleskopu, umiestneného na observatóriu Lick v USA, v štáte Kalifornia. Tento ďalekohľad je dodnes druhým najväčším šošovkovým teleskopom – refraktorom na svete.

Ako sa neskôr ukázalo, i tento asteroid pravdepodobne pochádza z veľkého pásu asteroidov pohybujúcich sa v oblasti medzi Marsom a Jupiterom.

Mimochodom, Wirtanen okrem iného objavil aj malú periodickú kométu 46P /po ňom pomenovaná ako 46P Wirtanen/, ktorá sa v roku 2018 priblíži najbližšie ku Slnku a to na vzdialenosť niečo viac ako 11 miliónov kilometrov. Ale vzhľadom na jej malý priemer /cca 1,2 km/ nebude voľným okom viditeľná, pre veľmi slabý „prachový závoj“ v jej závese /zo Zeme sú viditeľné iba kométy s priemerom minimálne 3 a viac kilometrov, rozhoduje tiež jej trajektória a vzdialenosť od Zeme. Chvost kométy sa tvorí, keď je od Slnka vzdialená zhruba toľko, ako Mars a čím viac je dráha Zeme synchrónna s dráhou preletu kométy okolo Slnka, tým viac je voľným okom viditeľná – z posledných rokov bola najjasnejšia a najslávnejšia Hale-Boppova kométa, pozorovateľná zo Zeme od r. 1997 po dobu 19 mesiacov!/.

Ale späť k predmetnému asteroidu. Podľa výpočtu a meraní vedcov je asteroid 1950 DA len o niečo menší ako uvedená kométa, teda s priemerom tesne okolo hranice jedného kilometra. V prípade zrážky by však dokázal na Zemi vyvolať pomerne silné deštruktívne a následne aj klimatické zmeny.

Z jeho priemeru, rotácie a približného zloženia, ako i z jeho polohy v slnečnej sústave sa dá vypočítať jeho hmotnosť a aj rýchlosť, ktorá by po vniku asteroidu do Zemskej atmosféry prevýšila hranicu 5 kilometrov za sekundu /niektoré výpočty uvádzajú rýchlosť dokonca až 15 km za sekundu/.

Čiastočne tuhé teleso /nie je ešte bezpečne dokázané úplné zloženie asteroidu, ale s istotou možno tvrdiť že nemá kompaktné, celistvé zloženie/ s takýmto priemerom a s rýchlosťou cca 20 tisíc a viac kilometrov za hodinu by po dopade na Zem vyvolalo mohutnú impaktnú explóziu, ktorej tlaková vlna by niekoľko krát obletela celú Zem. Z hľadiska následkov by bolo úplne jedno, či by dopadol do oceánu, alebo na pevninu.

Energia, ktorá by sa takýmto dopadom uvoľnila by sa rovnala viac ako 40 miliónom kilotonám TNT, čo predstavuje približne 800x (!) viac, ako dosiaľ najsilnejšia odpálená bomba na Zemi /atómová bomba v Hirošime = cca 15 kiloton TNT, najsilnejšia bomba Cár = 50 000 kiloton TNT/.

Dopad takejto explózie by bol pre ľudstvo veľmi ničivý. Jeho sila by sa neprejavila len deštrukciou hmoty v mieste dopadu, čo by činilo rádovo desiatky kilometrov, ale predovšetkým vymrštením miliónov ton hmoty a prachových častíc zo Zeme do atmosféry, resp. hornín, vody a pary v prípade dopadu do oceánu. Toto by bolo ďalej sprevádzané silnými zemetraseniami s výronom jedovatých plynov /napr. metán/, vlnami tsunami, požiarmi na pevnine a vysokými teplotami.

Vznikli by silné magnetické búrky a vymrštená hmota do atmosféry by spustila sled reťazových reakcií s tvrdým dopadom pre všetko živé na planéte. Najťažšie následky by sa v určitej prirodzenej časovej línii začali prejavovať až postupne, a to v horizonte nasledujúcich dní, mesiacov a rokov.

Zemská atmosféra by touto zrážkou utrpela najviac, z dôvodu vymrštenia nepredstaviteľného množstva plynných a prachových častíc tesne po náraze, ktoré by z atmosféry vytvorili silný prachový atmosferický závoj, akýsi filter, ktorý by značne eliminoval dopad slnečného žiarenia na Zem. Prudko by sa ochladilo a nasledovala by arktická Zima najmä v tých oblastiach, kde by bol rozptyl prachových častíc v atmosfére najhorší.

Následne by utrpela vegetácia, čím by sa značne narušil potravinový reťazec na Zemi a odhaduje sa, že následkom takéhoto dopadu by v horizonte desiatok rokov mohlo prísť o život až 40-70% obyvateľstva na našej planéte. Treba si uvedomiť, že na celej Zemi – najmä v jej „civilizovanej“ časti, by nastal výnimočný stav, plný nepredvídaných udalostí, ako sú zmeny klímy, choroby, násilnosti z dôvodu rabovania, resp. boja o prežitie, teda nekontrolovateľný chaos a prísne vzaté, takáto udalosť by spustila tzv. domino efekt, čím by sa život na našej planéte zmenil od základu.

Zmenil ale udržal, pretože na úplné zničenie života na Zemi by bolo potrebné teleso s priemerom cca 50 a viac kilometrov /sú štúdie, pracujúce s modelom dopadu telesa – planétky s priemerom cca 300 kilometrov/. Takýmto dopadom by sa evolúcia mnohobunkového života na Zemi musela zopakovať.

Toto všetko sú však čisto teoretické výpočty a teoretické fakty, lebo priama konfrontácia človeka s udalosťou takéhoto typu ešte nikdy nenastala – a dokonca ani nemôže nastať.

V tejto súvislosti sa vedú špekulácie o tom, že dávne vyhynutie dinosaurov nespôsobil pád meteoritu s predpokladaným priemerom cca 10km. Vedecká komunita sa dlhodobo nemôže ujednotiť v názoroch a hypotézach okolo tohoto dosiaľ najznámejšieho “dopadu” meteoritu gigantických rozmerov na našu planétu. Z hľadiska chápania širších súvislostí je však viac ako isté, že ani dinosaury nevyhubil meteorit.

Pojem evolúcie treba chápať v oveľa širšom meradle, ako ho chápe súčasná biológia. Evolúcia života na Zemi je iba prirodzeným dôsledkom tzv. Veľkej evolúcie Života. Sem spadá prvotný impulz, vývoj a vznik nielen hmatateľného vesmíru, ale aj jeho prirodzeného predchodcu a predvoja – tzv. éterického vesmíru, ktorý môžeme plným právom z hľadiska jeho podstaty nazvať ako vesmír predkvarkový. O tomto ale neskôr.

Vesmír, ako ho poznáme, je dokonalým priestorom pre vznik a rozvinutie inteligentných foriem života. Podobne, ako si ľudia v stredoveku mysleli, že Zem je stredobodom vesmíru a všetko ostatné, hviezdy a Slnko sa majú otáčať okolo Zeme, podobne mylné by bolo aj presvedčenie, že sme vo vesmíre jediná inteligentná civilizácia. Hoci existencia iných foriem života mimo Zeme nie je zatiaľ dokázaná, práve z povahy života ako takého by bolo mylné a až absurdné domnievať sa, že sme vo vesmíre sami. Kto si toto myslí, je už z povahy veci závislý na dogmách a je jedno, či je to teológ alebo vedec.

Vesmír nevznikol z chaosu a chaos sa v ňom ani nevyskytuje. To, čo by človek mohol vnímať ako chaos je v skutočnosti dôkladne “naprogramovaný” dej, ktorého hybnou silou sú viacúrovňové štruktúry síl dosiaľ nepoznaného a neobjaveného druhu. Do nášho vesmíru zasahujú a čiastočne v ňom pôsobia sily z jeho éterického predobrazu. No i tieto sily sú dôsledkom ešte mohutnejších prejavov života v oblastiach frekvenčne oveľa pohyblivejších, než je éter a hmota, kde čas a priestor nadobúda absolútne neuchopiteľný charakter z hľadiska pozemského vnímania reality.

Všetky objavy, ktoré môžeme v súčasnosti na Zemi nejakým spôsobom prezentovať sú plne odvislé od danej reality časopriestoru, ktorý môže byť skúmateľný výhradne adekvátne vyvinutými zmyslovými orgánmi. Dokonca každé meracie zariadenie na Zemi je plne odvislé od uchopenia jeho výsledkov pomocou ľudských, plne fungujúcich zmyslových orgánov, pričom v tomto dosť silno uzavretom a ohraničenom svete je overiteľnosť faktov za touto hranicou značne obmedzená a v mnohých prípadoch až nemožná.

Ako to všetko súvisí s predmetným asteroidom?

Tak, ako pod tlakom vyšších zákonitostí nastal v určitom okamihu zrod vesmíru, podobne i život na Zemi je dôsledkom týchto zložitých vývojových procesov a tak ani Zem, ani náš najbližší vesmír a dokonca i vesmír ako celok nie sú nejakou hračkou náhody či chaosu.

Všetko to objavené ale i neobjavené je prirodzeným dôsledkom a prejavom Sily, ktorej dokonalosť, veľkosť a majestátnosť by mnohí vytušili možno až vtedy, keby snáď mohli preputovať a na vlastné oči vidieť z blízka všetky galaxie a ostatné útvary “Univerza”. Táto Sila ako prapodstata všetkých foriem života v sebe zahŕňa tú najvyššiu “fyziku”, o akej človek z prevažnej časti ani len netuší. Zatiaľ.

Korunou života na tejto planéte je práve človek, ktorý by mal naplniť vopred naznačenú vývojovú cestu k zdokonaleniu seba samého. Tento evolučný pohyb ženúci ho k rozvinutiu dokonalosti svojho druhu je priamo odvislý od onej Sily, ktorá je prapôvodcom mystéria života “tu”, ale i ďaleko za hranicami nášho vesmíru. Zahŕňa v sebe prapočiatok každej formy inteligencie a je východiskom pre vznik všetkých druhov žiarení, i tých, ktoré dnešná veda ešte nepozná.

Na druhej strane, náš elektromagnetický svet, pochopenie ktorého je odkázané na niekoľko zmyslových orgánov, ktoré sú vo svojom “výkone” navyše ešte značne obmedzené, nemá v sebe uschopnenia pre prijatie a pochopenie frekvenčne odlišných realít života. Z tohoto ďalej vyplýva, že táto Sila, stojaca ako prapríčina všetkých dejov, bude z dôvodu vyššie uvedených chabých poznávacích schopností v hmotnej realite dehonestovaná a potieraná na strane jednej, ako i príliš mystifikovaná a zneucťovaná na strane druhej.

Je to práve veda a náboženstvo, ktoré namiesto toho, aby viedli človeka k skutočnému Poznaniu života, sa uzatvorili do hraníc jednostranných ideológií, ktorým chýba jasný rozhľad v chápaní širokých súvislostí života. Veda by chcela nájsť túto Silu v hmote /nie je týmto myslená sila ako fyzikálna veličina/, no nikdy ju v hmote nenájde z dôvodu inorodosti svojej podstaty. Na druhej strane náboženstvá mystifikujú túto Silu až na úroveň absurdných mýtov a povier, robiace z Nej iba úbohú karikatúru, ktorá so skutočnosťou nemá takmer nič spoločného.

Z hľadiska chápania širších súvislostí života by preto bolo mylné domnievať sa, že milióny rokov vývoja života na Zemi, by mali skončiť v krátkom časovom úseku následkom nejakej apokalypsy z vesmíru. To by bolo možné len v prípade, ak by vesmír vznikol z ničoho a z chaosu. Ak by však vesmír vznikol z chaosu, už dávno by sme tu neboli a neboli by tu dokonca ani dinosaury.

Ak niekto nechápe, o akú Silu sa jedná, stačí len nepatrný príklad z biológie:

Kde berú napríklad bunky inteligenciu k tomu, aby sa pri vývoji a raste plodu v maternici “vyskladali” na jednom mieste do podoby srdca, na inom do podoby pečene, na ďalšom do formy pľúc a podobne?

Súčasnými prístrojmi môžeme bunku rozobrať na atómy a tie ešte ďalej, no ani jediný prístroj súčasnosti, ba ani súhrn “schopností” všetkých prístrojov dokopy nemôže dokázať, vysvetliť a vytvoriť model života v jeho prapodstate, dokonca ani len nedokážu plnohodnotne suplovať funkciu bunky vo všetkých jej kvalitách. Môžeme skúmať iba prejavy, hybnú silu a následne meniace sa formy, no nie Silu, od ktorej je nevyvrátiteľne odvislá rozmanitosť našej reality.

Vzhľadom k tomu, že na Zemi dostal človek možnosť zrodiť sa a vyvíjať sa, možno plným právom povedať, a to dosť zrozumiteľným slovníkom, že Zem, teda život na nej, je tým najstráženejším miestom vo vesmíre.

Akýkoľvek kolaps zvonka s následkom ohrozenia života na Zemi je teda úplne vylúčený, pretože ak by čisto hypoteticky nastal, poprel by pravý význam existencie života na našej planéte, bol by tým popretý prvotný Princíp života ako takého.

Skrátka, myslieť si, že sme tu sami a že sme tu ponechaní napospas svojmu osudu by bolo podobne absurdné, ako keby si napríklad Slnko chcelo uplatňovať svoju nezávislosť na okolitom vesmíre. Skrátka, na základe prísnej logiky musíme dobrovoľne akceptovať fakt, že naša existencia je plne závislá od síl, ústiacich k východisku Sily, ktorú je možné plným právom označiť ako Najvyššia Inteligencia.

Isteže, v rannom vývoji Zeme, v slnečnej sústave či v celej galaxii to bolo iné a podobné to bude aj v čase, keď Zem zostarne a Slnko vyčerpá svoju energiu, čo spustí už na počiatku vzniku vesmíru naplánované recyklačné procesy, no tak, ako na začiatku, ani na konci existencie Zeme tu ľudia už z povahy veci samej nebudú.

A čo samozničenie? Áno, deštrukcia môže vzniknúť zvnútra, ako rakovina v tele, veď len jedno posledné storočie je toho dôkazom. V konečnom dôsledku však nebude nič ponechané napospas a na náhodu. Blízka doba prinesie rozriešenie i v tejto veci…