Nad obzorom…

Strašiak globálnej vojny straší opäť. Ešte nikdy nebolo ľudstvo po dvoch svetových vojnách bližšie k ešte hrozivejšej vojne tak, ako je tomu dnes. Ak by sa hroziaca vojna súčasnosti naplnila, nemala by víťaza, ale len porazených. Dokonca je otázne, či by niekto z týchto „víťazov“ zostal vôbec nažive. Ako sa zdá, ľudstvo sa opäť nevie poučiť.

Sú rôzne vízie a náhľady kompetentných, na súčasný stav vo svete. Každý má na vec svoj názor, pričom by sa tieto postoje dali rozdeliť do dvoch základných smerov – jeden podporujúci Ameriku a druhý Rusov. Je viac ako očividné, že v súčasnej komplikovanej dobe ide jednoznačne o spor Ameriky s Ruskom, o spor západu s východom, o spor frankofónnych, germánskych a anglosaských kultúr s kultúrou Slovanov.

Multikultúrny západ sa snaží v Európe a na Blízom východe pod vedením, resp. velením Ameriky ovládnuť nielen verejnú mienku, ale aj územia, suroviny a obchod. Je jedno akými prostriedkami, dôležitý je výsledok.

Naproti tomu vo východných, Slovanských kultúrach, zostalo k dnešnému dňu ešte dostatok zdravého uvažovania a cítenia voči životu ako takému. Buďme vďační, za viac ako 40 rokov totalitného obdobia, podobného vo svojom základe biblickému strádaniu národa Izraelského, ktorý v Božej prozreteľnosti pod vedením múdreho Mojžíša, dozrieval takmer rovnaké časové obdobie na púšti, ako Slovania pod krutovládou červeného diktátora nedávnej doby.

Božie cesty sú nevyspytateľné, hovorí známe príslovie. Prijmime pretp túto našu ťaživú minulosť v úcte a s nadhľadom, pretože človek dokáže veľké veci už len pod tlakom bolestivých okolností, ktoré sú doslova nevyhnutné pre jeho skutočné dozrievanie.

Naproti tomu ten dnešný, súčasný „konflikt doby“ sa nás týka nielen z pohľadu možného rozšírenia do vojnového požiaru, ale predovšetkým sa nás týka v smere, ktorý si dnes len málokto dokáže pripustiť.

Každá vojna je dôsledkom širších súvislostí a pod tie spadá aj naše človečenstvo ako také. Chamtivosť, podlosť, vražedné úmysly, fanatizmus, strata charakteru, plytkosť života, povrchnosť. Dalo by sa ešte pokračovať vo vymenúvaní špatných vlastností nie tých druhých, ale v nás.

Ako ľudia sme upadli v morálke, mravnosti, pravdivosti a rýdzosti postojov. Vojny nerozpútavajú tí zlí bez tváre, vojnu rozpútava charakter a duch doby. To, čo sa udeje potom, je už len zavŕšenie tohoto cirkusu v našich hlavách. Toto napätie vytvára ľudstvo ako celok a mocní len využívajú príležitosť.

Pozrime sa každý, do svojho najbližšieho okolia, koľko zlosti a agresivity máme v sebe, koľko tí, ktorí nás bezprostredne obklopujú. Muž si nerozumie so ženou, nevesta so svokrou, dieťa s rodičmi, kolega s kolegom na pracovisku, človek s človekom a pokračuje to ďalej a ďalej. Konflikty sa kopia a nezriedka končia vulgárne či násilím. Týmto zlom sme postihnutí každý.

Agresia vo vzťahoch je v skutočnosti malou vojnou v človeku a keď je týchto vojen priveľa, sú dostatočnou živnou pôdou na to, aby došlo ku konfliktu globálnemu. Zákon rezonancie platí i tu, čo rezonuje v malom, sa neskôr odzrkadlí aj v tom veľkom. Ak sa nenávidí sused so susedom, skôr či neskôr sa začne nenávidieť národ s národom, najmä, ak je tento podnecovaný treťou stranou. Prísne vzaté, za tieto neblahé udalosti dnešnej doby, našej prítomnosti si môžeme všetci sami, bez výnimky.

Ak by sme živili vo svojich srdciach ducha porozumenia, empatie, ľudskosti, nemali by tieto zhubné ložiská agresie podporu a zosilnenie, nešírili by sa a nebujneli. Charakter doby si volíme sami, my sami sme strojcovia toho, čo sa deje alebo bude diať okolo nás. A pozrime sa čo sa deje – agresia v človeku vzniká už aj okolo názorov na tieto udalosti. Jedni budú kričať akí sú tí druhí zlí, jedni znesú pod povrch zeme Putina, druhí Ameriku, no nikto si už neuvedomí, že on je rovnaký agresor, ako ktorýkoľvek z tých, ktorí túto agresiu transformujú do oveľa väčších rozmerov.

Mali by sme sa spamätať, my všetci, kým je ešte čas. Zasaďme sa o to, aby sa duchom doby stala túžba po lepšom živote. Lepší život však môže byť len dôsledkom zlepšenia nášho vnútorného stavu, nášho charkteru, našej empatie k tým, ktorí skutočne môžu byť horší, ako sme my sami. Ukážme im vzor, že človek môže byť lepším človekom, keď bude o to aj vážne usilovať. Vyliečme naše vzťahy so svojimi blízkymi, vyliečime tým seba a pomôžeme svetu.

Na druhej strane nesmieme upadnúť do zmäkčilého typu človeka s ružovými okuliarmi, ktorý by prehliadal Spravodlivosť v konaní voči ďalšej hrozbe, v podobe cudzorodej ideológie z arabského sveta. Ale toto je už kapitola sama o sebe a v princípe sa bude jednať o najťažšiu skúšku Slovanskej kultúry v novodobých dejinách…