Známy americký neurochirurg prežil najfascinujúcejšie obdobie, keď sa vrátil späť do života z niekoľkodňovej kómy, aby hneď na to opisoval svoje prežitia z mimohmotného, tzv. „záhrobného“ sveta. Jeho príbeh rozvíril polemiku o existencii života po smrti nielen v medicínskych kruhoch, ale aj v radách širokej verejnosti.
– Čo tomu predchádzalo?
– Pochybnosti kolegov v obore a nedostatky súčasnej vedy
– Správna postupnosť v bádaní, vedúca k odhaleniu kľúčových právd o živote
– Svetlo ako prapočiatok bytia
– Duchovná podstata človeka
– Sumárum – záver
– K diskusii pod článkom
Čo tomu predchádzalo?
Člen prestížnej Americkej lekárskej asociácie, známy neurochirurg Alexander Eben, prednášajúci okrem iného i na Harvarde a na rovnako zvučnej univerzite vo Virgínii /mimochodom syn známej vedeckej americkej rodiny – praded diplomat, dedo chirurg a otec profesor neurochirurgie/, dlhé roky odmietal správy svojich pacientov, ktorí sa vrátili z klinickej smrti a ktorí opisovali svoje mimotelové zážitky počas ich oživovania, prípadne po návrate z kómy.
Tento uznávaný neurochirurg v tej dobe zrejme ani netušil, že onedlho aj on sám prežije niečo, čo od základu zmení jeho postoj v tejto otázke.
Krátko na to, ako vážne ochorel a v r. 2008 upadol na následky vzácneho druhu meningitídy /bakteriálny zápal mozgových blán/ na niekoľko dní do kómy, jeho život visel na vlásku, pretože ochorenie tohoto druhu je nezriedka smrteľné, prípadne s trvalými vážnymi následkami.
Ako veľké však bolo prekvapenie jeho kolegov, známych ako i rodinných príslušníkov, keď im Alexander po prebudení z kómy začal opisovať svoje mimotelové zážitky, prezentované ako prežitia svojho bdelého vedomia, samostatne a nezávisle konajúceho od svojho tela.
Svoje zážitky z komatického spánku opisuje ako jav, v ktorom svoje nehybné telo vnímal ako cudzí predmet z mäsa a kostí, ležiaci nehybne na nemocničnom lôžku.
Plne vedome a nezávisle na svojom tele sa pohyboval nielen po nemocničnom, resp. v pozemskom priestore, ale zreteľne počul ako komunikujú jeho rodinní blízki, lekári, personál a toto jeho „vedomie“ sa dokonca dostalo i do iných sfér, kde prežil tie najpodivnejšie udalosti.
Videl iné bytosti, videl zvieratá nadpozemskej krásy a foriem, videl ľudí či krajiny nevšednej jemnosti a nádhery, aby sa napokon z tohoto niekoľkodňového komatického stavu vrátil ako nový človek, odhodlaný podeliť sa ľudským i vedeckým spôsobom o prežitia bezprecedentného druhu, prihliadnúc, že sa toto stalo prvý krát v histórii, keď prežitia zo stavu klinickej smrti potvrdil uznávaný vedec a neurochrurg, teda človek v obore!
Pochybnosti kolegov v obore a nedostatky súčasnej vedy
No ako sa neskôr ukázalo, jeho diplomy, vedecké práce ako i jeho celoživotné usilie v obore, mu nestačili na to, aby sa nevyhol vlne kritiky a posmeškov od svojich tzv. priateľov a kolegov, ktorým by v danej chvíli pomohlo snáď len to, keby sa aj im prihodilo čosi podobné. No z povahy veci by to asi aj odmietli, pretože je im pohodlnejšie „užívať si“ na tejto Zemi hoci len krátku chvíľu slávy a kritizovať niečo, čomu nemôžu rozumieť z dôvodu svojej zahľadenosti do seba, ako i na upnutie sa len na pozemské veci.
Súčasná veda trpí veľkým nedostatkom – chcela by dokázať, či potvrdiť, existenciu dejov a javov, odohrávajúcich sa ďaleko za hranicou hmoty, výhradne pozemskými, hrubohmotnými prístrojmi.
Tohoto nebude nikdy schopná, pretože deje mimozemského, resp. mimohmotného druhu z rozľahlých sfér éterického sveta, ktorých základy majú oveľa staršiu históriu, než náš vesmír, nemožno vyskúmať a prebádať prístrojmi z hrubej matérie. Je to podobné, ako keby sme chceli pripustiť, že najskôr tu bola voda a až potom vodná para, alebo najskôr tu bola Zem a až potom Slnko a podobne. Kto správne vníma evolúciu hmoty ako proces neustáleho „zahusťovania“ sa a následného formovania sa jemnejších foriem k tým hutnejším, pochopí princíp a zákonitý sled týchto procesov priehľadne a bez predsudkov.
Udalosti a deje za hranicou hmoty, dejúce sa v nezmernom priestore éterického sveta /v úplne odlišnom časopriestore, viď predošlý článok blogera/, ktorý tu bol ešte skôr, ako náš hrubohmotný vesmír, nemožno „vystopovať“ meraniami a prístrojmi z hrubej matérie, pracujúce na princípoch úplne odlišnej časopriestorovej roviny bytia.
Hmotný svet je len dôsledkom vývojového procesu éterického sveta podobne, ako je duchovný svet predvojom sveta éterického a v línii týchto zákonitostí to pokračuje ešte ďalej, až k východisku Prasily Života.
To by si mala súčasná veda uvedomiť, inak sa nepohne ďalej. Mnohé pokusy /a týka sa to napríklad aj CERN-u/, žiaľ, nedajú očakávané odpovede, ba naopak, môžu priniesť škody nedozierneho rozsahu /viď štiepenie atómu, ktoré sa morálne zaostalému ľudstvu nikdy nemalo dostať do rúk! – pojednania aj o tomto v ďalších článkoch blogera)/.
Správna postupnosť v bádaní, vedúca k odhaleniu kľúčových súvislostí o živote
Či je to už biológia, alebo veda, skúmajúca podstatu hmoty, človek neodkryje hlboké pravdy o svete skôr, kým vo svojich bádaniach nezaujme ten správny postoj a tým je skúmanie vecí v správnej postupnosti.
Ignorujúc bilióny rokov platné zákonitosti vo Stvorení ako i zdravú vývojovú líniu, sa dnešný človek podobá na krtka, ktorý sa neustále rýpe v zemi a zo samej domýšľavosti, aké veľké kopčeky z nej dokáže „vytlačiť“, ani nevidí, že bez Svetla, stojaceho vysoko nad rovinou jeho momentálnej pôsobnosti, by nebolo ani jeho, ani Zeme, ani množstva galaxií a dokonca ani celého vesmíru.
Zem sa vplyvom vesmírnych zákonov /Božích zákonov/ a dlhodobým vývojovým procesom energeticky „miesila“ a doslova „vyzrážala“ z prapôvodného typu vyžarovania „Božského aspektu bytia“, čím sa pod neustálym tlakom a v hnacej sile Dokonalých duchovných, vesmírnych a prírodných zákonov sformovala až do dnešnej podoby, podliehajúca však neustálej premene, pretože prvotným Zákonom Stvorenia je pohyb v smere vznik-vývoj-zánik. Ten nikdy nekončiaci pohyb je už dnes hmatateľný a dokázateľný vo všetkom, i v tom najtuhšom a najtvrdšom materiále na Zemi!
Z logiky veci vyplýva, že Zem i vesmír, sa v evolučnej línii formovania sa hmotného vesmíru sformovali až následne, za už predtým sformovaným Svetom éteru a to vďaka nevyvrátiteľnému prispeniu Božského Prasvetla, nesúceho v sebe Život tej najvyššej podstaty /akt Stvorenia „Buď Svetlo!“ sa netýka vesmíru ani Zeme, ale Duchovných – Rajských svetov, resp. sfér, ktoré pozostávajú z čistej energie a sú naším skutočným Domovom/.
Človek by mal vážne v duchovnom smere skúmať predovšetkým toto Prasvetlo a túto Prasilu, ako Prapríčinu všetkého sformovaného podobne, ako pozemsky skúma svetlo nášho Slnka, ktoré z fyzikálneho hľadiska podmieňuje biologický život na Zemi.
Pretože tak, ako potrebujeme pre svoje telá energiu slnka, tak potrebuje náš duch, ako naša najvnútornejšia podstata „energiu“ z Prasvetla, stojaceho nad všetkým Stvoreným, stojacim ako Východisko celého bytia.
Biblické slová „Buď Svetlo!“ sú presným obrazným naznačením skutočného deja, ktorý umožnil vznik všetkého jestvujúceho. Naše slnko je pre človeka oživujúcim svetlom, ale dej, ktorý je uvedený vyššie sa týka Stvoriteľského aspektu Božieho vyžarovania, čo je druhovo absolútne neporovnateľný rozdiel. Je preto nutné vnímať rozdiel medzi svetlom oživujúcim a Svetlom Stvoriteľským.
„Čo je dole, je aj hore a naopak.“ platí do bodky i v tomto prípade!
Človek, pokiaľ by chcel, môže pochopiť a do detailov prebádať nielen podstatu Zeme, svojho bytia, ale aj zmysel svojej existencie a podstatu Života ako takého. Poznanie ku tomuto je podľa prastarých zasľúbení už pomerne dlhý čas zakotvené na tejto maličkej Zemi a preto mu stačí len sa úprimne namáhať pri hľadaní skutočnej Pravdy. Presne ako je napísané „Klopte a bude vám otvorené!“.
Iba Svetlo je Život a Sila a to by mal človek najskôr rešpektovať a následne aj pochopiť. V pochopení však spočíva námaha a pohyb a korunou tohoto úsilia pre človeka je následné získanie presvedčenia o veci.
Bez presvedčenia je každý nový objav iba hypotézou a teóriou!
Nadišiel však čas, v ktorom bude viera našich predkov doplnená o presvedčenie o veci a to o to viac, ak sa to týka pochopenia podstaty života. Dnešná pretechnizovaná doba tomuto vývojovému procesu kupodivu napomáha, hoci na prvý pohľad by sa to mohlo javiť inak.
Svetlo ako prapočiatok bytia
Tvorivé Slová Stvoriteľa „Buď Svetlo!“ nie sú len nejakým obrazným podaním toho, čo sa dialo pred vznikom Stvorenia. Tieto boli a sú prvotným Aktom, prapríčinou všetkého, čo sa následne začalo formovať do podoby nášho Stvorenia, resp. čo povstalo a vzniklo bezprostredne po vyslovení týchto Stvoriteľských slov ako prvé. Boli a sú to neprehľadne rozľahlé Sféry Prastvorených oblastí, tzv. Praduchovná Ríša, ktoré ihneď povstali a ktorá svojím leskom a nádherou a blaženosťou Praduchovných bytostí tam, prekonáva všetko človekom poznateľné i milión krát viac vo svojej veľkoleposti a nádhere!
Sú to svety vysoko stojace nad úrovňou každého typu hmoty, dokonca vysoko stojace i nad všetkými žiarivými svetmy Bytostnej sféry živlov!
Dnes je už tak ľahké vystopovať zákonitosti odohrávajúce sa ďaleko za hranicou hmoty, no tvrdo materialistický človek vo svojej strnulosti a v nejednom prípade i vo svojej nadutosti to už jednoducho nedokáže. Preto aj každý priekopník v tejto oblasti je zosmiešňovaný, urážaný a na povesti podkopávaný ako čudák a to len preto, že pre neho sú princípy a zákonitosti bytia priehľadné, overiteľné a ľahko pochopiteľné.
Poznať zákony tohoto vesmíru ako i celého Stvorenia je tou najprvoradejšou úlohou človeka, nech sa nachádza v akejkoľvek rovine bytia. Pretože osvojením si týchto dokonalých pravidiel získava presvedčenie o veci bez toho, aby sa zdržoval namáhavým testovaním a overovaním vecí, ktoré sa často ani overiť testami nedajú, ako napríklad skutočný pôvod emócií, či hľadanie dokonalého algoritmu „prerodu“ biochemických procesov do formy vedomia.
Aby sa dopracoval k takémuto druhu poznania, potrebuje dávku zdravej pohyblivosti a predovšetkým Pokory, pretože bez pokory sa domýšľavý človek nikdy nezbaví svojho velikášstva, mysliac si, ako vysoko stojí medzi všetkými tvormi, v hierarchii ktorých ho jeho bezprecedentné sebapreceňovanie často radí ešte hlbšie, ako hmyz.
Človek dneška sa žiaľ už vo väčšine prípadov nechal spútať hmotou do takej miery, že už ani nevie rozoznať, čo je fikcia a čo realita. Skrivený a zhrbený tápa v laboratóriach po odpovediach na otázky o pôvode Života, pretože hmota je jeho jediným „bohom, resp. bôžikom“, namiesto toho, aby radostne konečne raz pozdvihol svoj zrak ku Svetlu, ktorého jas, lesk a Sila mu v jeho poctivom úsilí sprostredkuje odpovede na všetky jeho nevyriešené otázky.
Aký malý by musel byť Stvoriteľ vo svojom pôsobení, ak by sa v prípade človeka obmedzil iba na jeho kratučkú existenciu v jedinom pozemskom tele. Vrana je tu 120 rokov, korytnačka i viac ako 200 rokov, zvláštne dreviny baobab a špeciálne druhy borovíc od 6000-9500 rokov, horniny desaťtisíce až milióny rokov, hmotné telesá vesmíru zhruba 4-8 miliárd rokov, len človek, sám seba považujúci za korunu tvorstva a nezriedka i celého vesmíru, by tu ako jednotlivec /jeho vedomie a podstata/, bol ani nie sto rokov, resp. len vo výnimočných prípadoch viac. Aké úbohé by bolo toto Stvoriteľské dielo v prípade človeka!
Duchovná podstata človeka.
Biochemické a fyzikálne procesy našich telesných aparátov nie sú samotným človekom, jeho skutočnou podstatou. Elektromagnetizmus v mozgu, sieť neurónov, voda a rad biomechanizmov v ostatnej našej telesnej štruktúre nie sú ani zďaleka prapodstatou nášho vedomia, kolískou našej existencie a ani naše vlastné „ja“!
Vedomie človeka sa najčastejšie označuje ako duša a podstata človeka ako duch. Nieje tu však mienené takzvané duchárstvo rôznych šarlatánov v tejto oblasti, kvôli ktorým tak mnohý zdravoskúmajúci materialista vyleje povestnú „vaničku aj s dieťaťom“ len preto, lebo sa mu zježia chlpy len pri pomyslení na zástupy guruov či náboženských fanatikov, ktorí svoje rozumovo vykonštruované bájky, povery a mýty považujú za absolútnu Pravdu!
Telo je pre človeka, pre jeho najvnútornejšiu podstatu iba nástrojom a človek vo svojej podstate dokáže existovať a pôsobiť rovnako efektívne s ním, alebo bez neho. To, že môže v danej realite toto telo používať je zákonitý dej, pretože ku svojmu absolútnemu vývoju potrebuje človek prežiť i tento pozemský stupeň jeho existencie podobne, ako by sa napr. tretiak na zdš neuplatnil vo svojej triede bez predchádzajúcich dvoch ročníkov.
Život tu na Zemi je pre človeka jednou veľkou školou, ktorej čas by mal naplno využiť v rozumnom bádaní, no nie v spleti nepodstatných vecí.
Vedomie človeka je energia, ohraničená a spútaná do konkrétnej podoby a formy fyzického tela, ak sa to týka života tu na Zemi, vďaka ktorej sa môže prejavovať a pôsobiť. Telo je teda iba plášťom, zhutneným obalom tejto energie a táto forma je vždy tej podstaty, v ktorej sa človek práve nachádza. Na Zemi je to teda telesný aparát, v jemnejšej rovine bytia je to jemnohmotné telo a až v duchovných oblastaich je to telo rýdzo duchovné /čisto energetické, teda telo z čistej energie/, ktoré je až v tejto podobe odleskom obrazu Božieho.
Stvorenie človeka „podľa obrazu Božieho“ tak, ako je opisované v biblii /viď článok č. 12 blogera/ sa týkalo ľudských bytostí v duchovnom Raji, ktoré sú vo svojej duchovnej forme dokonalé. Veď aké smiešne a trúfalé by bolo myslieť si, že nezriedka iba karikatúra človeka tu na Zemi, by mala byť obrazom Boha!
Žiaľ, nepochopenie a fanatizmus náboženských predstaviteľov vysvetľuje tieto pojmy až priepastne vzdialené Pravde /o rozčlenení úrovní za hranicami hrubohmotného vesmíru v ďalších pojednaniach blogera/.
Na Zemi je to teda naše hrubohmotné telo, ktoré nás chráni a umožňuje prejaviť sa, v éterickej rovine bytia je to telo éterické – éterické však z nášho pohľadu, pretože éter sa medzi sebou navzájom diferencuje do rovnako pevnej, tuhej podoby s tým rozdielom, že je schopný prenikať hmotou našej roviny úplne bez prekážky /pekne to bolo vykreslené v známom filme „Duch“ s Patrickom Swayzem, o ktorom málokto vie, že bol nakrútený podľa skutočných udalostí/.
I tu sa teda dôsledne prejavujú zákonitosti bytia a postupne si aj o nich pohovoríme.
Toto vedomie je s telesným aparátom spojené prostredníctvom vyžarovania krvi. O význame krvi bolo napísané toho už veľa, no len málo vedcov tuší, že krv je pojítkom, spojovacou časťou telesného aparátu s vedomím človeka. Keď vedomie, teda podstata človeka opustí telesnú schránku, bezprostredne zanikne aj krv.
Toto je znamením, že energetická podstata človeka, teda duša a duch opustili telo človeka. Dochádza ku tomu výhradne vtedy, keď sa preruší a nadobro pretrhne jemnohmotná energetická pupočná šnúra /plniaca tú istú úlohu ako hrubohmotná pupočná šnúra, ale v rovine éterickej/, zadržujúca za pomoci vyžarovania krvi tak jemnú energetickú substanciu, akou je vedomie človeka v tele, teda dušu s duchom človeka.
Duch človeka je energiou v plnom význame slova!
Pri pretrhnutí tejto energetickej šnúry vedomie človeka nadobro opúšťa svoje telo a bezprostredne na to sa krv rozkladá a začína hniť. Preto aj pokusy s tzv. hybernáciou nikdy nemôžu byť úspešné, pretože zmrazením telesného aparátu sa nadobro vypudí duševná podstata človeka z tela von a hoci krv rovnako zmrazená ako i mozog by po rozmrazení vykázali známky životaschopnosti, bolo by to len nakrátko, pretože energetické spojenie s týmto telom bolo s jeho „majiteľom“ už dávno prerušené, bez akejkoľvek možnosti obnovy.
Takýto duch pôsobí už dávno v iných sférach, prípadne opäť na Zemi v inom tele /o zákone reinkarnácie si povieme taktiež neskôr/, hoci mudrujúci lekári s napätím očakávajú jeho hodinu rozmrazenia a opätovného oživenia, či vzkriesenia. Keby sa však raz vážne zaujímali o skutočné Zákony Stvorenia, vedeli by, že tieto niečo takéto skrátka neumožňujú!
Sumárum:
Človek na Zemi pozostáva z duchovnej „iskry“ Je to spomínaný energetický „náboj“ netušených vlastností a schopností, obsahujúci vedomie, majúce v sebe schopnosť vývoja až k sebazdokonaleniu, ako i slobodnej vôle, ďalej z duše, ktorá tvorí prvotný záhal tejto duchovnej iskry a hrubohmotného tela, ako najvrchnejšieho záhalu energetickej podstaty človeka.
Pokiaľ by sa mal každý vedec presvedčiť o tejto vývojovej línii človeka spôsobom, ako sa to stalo na začiatku opisovanému neurochirurgovi, ľudstvo by vymrelo.
Skrátka, ješitných vedcov treba ponechať ich hre na život vo svojom pieskovisku a dúfať len, že medzi ich radami začnú prevládať výskumníci priekopníci, ktorí začnú riešiť záhady života v správnom poradí, bez predsudkov a v tej najvážnejšej pokore.
Títo aj pochopia, že všetky tieto znalosti majú v skutočnosti napomáhať k tomu, aby ľudstvo ako celok naplnilo na Zemi význam rýdzeho človečenstva, pravého ľudstva…
Vynikajúca kniha zo života človeka po smrti:
Video predáška neurochirurga Ebena, odporúčam!
K diskusii pod článkom: Prosím ctených diskutérov, aby sa správali ako slušne diskutujúci ľudia! Ďakujem.
ale vibec ma nesklames zda sa ze predsa... ...
nemusis zavidiet ludom co maju dusu ...
myslel som ze si pochopil co som pisal ...
To vieš Demon, že by som si rada ...
Má nepozornost, omlouvám se. Tudíž ...
Celá debata | RSS tejto debaty